Slovenský súčasný tanec – pohľad zvnútra a zvonka
Yasen Vasilev, dramaturg a kritik, pôsobiaci medzi Belgickom, Bulharskom a Nórskom, bol pozvaný, aby sa stal vonkajším okom tohtoročnej Slovenskej tanečnej platformy, koučom umelcov a spojencom tímu. S dramaturgičkou a členkou organizačného tímu Slovenskej tanečnej platformy Majou Hriešik sa rozprávali o potenciáli slovenského tanca.
[MH] Čo si vedel o slovenskom tanci pred spoluprácou s tímom Slovenskej tanečnej platformy? Mal si nejaké očakávania?
[YV] Veľa som toho nevedel. Predchádzajúci rok som bol na rezidencii v Telocvični v Bratislave a umelci, ktorých som mal možnosť stretnúť a porozprávať sa s nimi (Eva Urbanová, ktorá sa predstaví na platforme, bola v tom istom čase na rezidencii), boli pre mňa jediným zdrojom. O českej scéne som mal isté vedomosti vďaka Aerowaves (európsky projekt podporujúci distribúciu diel v rámci Európy) a vďaka účasti na českej tanečnej platforme, takže som očakával podobný vývoj (aj keď s menšou podporou a infraštruktúrou). Myslel som si, že tu bude silnejší rakúsky vplyv, keďže Viedeň je tak blízko, ale ukázalo sa, že to tak nie je.Rozdelenie na západ a východ je stále dosť prítomné.
Súčasný tanec dnes vnímam ako dosť nadnárodný. Ľudia väčšinou študujú v zahraničí, tímy súmedzinárodné, pracovným jazykom je angličtina, koprodukčné financovanie pochádza z viacerých krajín atď. Primárne sa preto nepozerám na umelcov ako na reprezentantov konkrétnych krajín. Zároveň chápem potrebu národných tanečných platforiem, ktoré podporujú export diel a snažia sa umiestniť konkrétny kontext na umeleckú mapu.
[MH] Nadnárodné zameranie alebo medzinárodný uhol pohľadu je stále skôr prítomný v západnej a severnej časti Európy. V Nemecku a Holandsku národnosť na umeleckej scéne nehrá rolu, skôr zakorenenosť v rámci miestnej komunity. Ako postupujeme viac na východ a juh, kde sú podmienky na tvorbu neistejšie a politická situácia menej stabilná, scény sú tiež viac uzavreté do seba. V tomto zmysle však pandémia priniesla aj niečo dobré. V rámci kreatívneho priemyslu v Európe sa intenzívne komunikovalo a efekt tohto otvárania cítim aj na Slovensku. Pojem periférie je čoraz problematickejší.
Hmatateľným dôkazom istého vývoja sú aj tri diela v hlavnom programe slovenskej platformy, ktoré súvýsledkom medzinárodnej koprodukcie alebo spolupráce s hosťujúcim choreografom, čo je jasným znakom otvorenia sa.
Momentálne pôsobíš v Belgicku, ale snažíš sa zostať aktívny aj v Bulharsku, odkiaľ pochádzaš. Aké sú problémy „menších“, menej etablovaných kultúrnych scén?
[YV] Nedostatok zdrojov a infraštruktúry a náročné pracovné podmienky. K tomu možno pridať aj nedostatok kvalitného vzdelávania a nezáujem zo strany tzv. centra a inštitúcií, divadiel, festivalov, kurátorov, programátorov, financujúcich orgánov. To, čo identifikujem ako hlavný problém najmä v Bulharsku, je aj individuálne myslenie, kde po ústupe štátu s jeho centrálnym plánovaním a stratégiou bolo všetko ponechané na trh, na osobné ambície a záujmy. Väčšinu nezávislých organizácií riadia malé tímy, ktoré nedokážu vytvoriť štruktúru (aj z dôvodu nedostatočného dlhodobého financovania), inštitucionalizovať iniciatívu a odovzdať ju ďalšej generácii. Veci tak vznikajú a zanikajú a pamäť sa rýchlo vymazáva, pričom štát nedokáže rozpoznať a podporiť výnimočné projekty.
[MH] V rámci príprav umelcov na prezentačné formáty v rámci Slovenskej platformy si absolvoval rozhovory s autormi diel hlavného programu. Aký je tvoj dojem zo slovenského súčasného tanečného umenia?
[YV] Keď uvažujem o svojej úlohe, napadá mi koncept tzv. spriazneného kritika, ktorý sa neusiluje o nestrannosť pri posudzovaní kvality, ale kto sleduje vývoj a vedie dialóg s tímom. Stal som sa súčasťoumyšlienkového procesu, ktorého výsledkom je vzniknuté dielo, a kritizoval som ich ako spojenec. Dialóg otvára rozmery diela a jeho zámeru, ktoré nie sú vždy viditeľné. Niektoré sa nemuseli zhmotniť, ale dielo je lenjedným z krokov dlhšej umeleckej trajektórie, na ktorej sa umelec učí a skúša svoje remeslo a nástroje. Je to teda aj otázka dôvery voči tomu, že niektoré zámery potrebujú čas, aby sa prejavili, sú znakom, že umelec rastie.
Je ťažké zhrnúť stručne deväť diel, pretože sú veľmi odlišné svojím prístupom a záujmami. Povedal by som, že scéna má veľmi živé podhubie, tvorcovia sa usilujú o vysokú kvalitu, tvorbe predchádza hlbší výskum a dialóg s procesmi na medzinárodnej úrovni. Niečo, čo chcem spomenúť, je aj sociálny aspekt niektorých postupov a iniciatív, ktoré som mal možnosť spoznať. Ale to, čo považujem za výnimočné, je decentralizáciakultúrnej scény, prinášanie súčasných diel do vzdialených regiónov, prácu na miestnej úrovni, zapojeniepublika, posilňovanie špecifických skupín, uvažovanie o umení nielen ako o čistom umeleckom vyjadrení a individuálnej ceste, ale ako o prostriedku zmeny a kolektívnej akcie.
Ale ty máš tiež celkom dobrý prehľad o miestnom tanečnom poli. Vidíš nejakú tematickú líniu alebo estetický trend, ktorý je dnes dominantný v slovenskom súčasnom tanci?
[MH] Na prvý pohľad vidím veľkú estetickú a generačnú rozmanitosť napriek menšiemu rozsahu miestnej scény a pretrvávajúcim neistým podmienkam tvorby a prezentácie. Teší ma, že vedľa seba pracujú rôzne generácie – a že dochádza k novým spoluprácam medzi mladými ambicióznymi tanečníkmi a tými zrelýmia tiež, že je veľa spoluprác s ďalšími umeleckými odvetviami. Niektoré diela vo výbere platformy sú cynickejšie a kritickejšie (Custom View) alebo silne dekonštruujú divadelný a choreografický slovník, pracujú s performatívnosťou tela (Soft Spot, Abnormal Repetitive Behaviour), iné vnášajú humor a pracujú so slovom, keď reflektujú narastajúcu frustráciu a nervozitu z budúcnosti, či u mladej či u staršej generácie (Matter, You only live twice) alebo pracujú s mytológiou, reflektujúc ľudskú povahu poetickejším spôsobom, opierajúc sa o expresívnejší jazyk tanca (Charon). Spoločným znakom je však túžba zaujať divákov, odovzdať im energiu a senzibilizovať ich – vytvárať priestor pre zdieľanie a pre zážitky, ktoré presahuje verbálny, racionálny spôsob vnímania reality.
[YV] Môžeš sa ako organizátor podeliť o to, ako vznikla myšlienka platformy, aké sú jej hlavné ambície a ciele, prečo je podľa teba dôležitá? A tiež, aké boli výzvy pri jej organizovaní?
[MH] Túžba mať podujatie, ktoré ucelene zhodnotí domácu tvorbu, skonfrontuje ju s medzinárodným kontextom, je dlhodobá. Nemožnosť ju naplniť sa stala až traumou pre slovenských umelcov v uplynulých rokoch. Všetky okolité krajiny ju už dávno naplnili. Vzhľadom na neinštitucionalizovaný charakter našej scény,dlho sa hľadalo, kto sa jej zhostí, a zoberie si ju na pleciach hoci z roka na rok bojuje o udržanie svojhoprojektu pri živote. Magická chvíľa nastala po niekoľkých rokoch podstatne vyššej podpory súčasného tanca zo strany Fondu na podporu umenia, ale bohužiaľ to bolo krátko pred pandémiami, preto načasovanie nebolo ideálne. Rozhodujúce však bolo, že významní predstavitelia našli spoločnú reč a rozhodli sa spojiť sily.
Myslím si, že očakávania od platformy sú veľmi vysoké, dokonca nereálne, pretože scéna naň čakala príliš dlho. Ale už to, že sme dokázali nájsť spoločný cieľ a zdieľať zdroje, svedčí o zdravom stave slovenskej umeleckej scény a neuveriteľnej sile sietí nezávislej kultúry. Efekt Platformy sa neprejaví okamžite – ale je to akýsi začiatok, ktorý neustálou starostlivosťou môže priniesť potenciálne krásne a hlboké budúce partnerstvá.