Michal Heriban skúma v introspektívnom sóle Ja som placebo relativitu prítomného okamihu. Kladie si otázku ako pamäť, podvedomie a návyky vplývajú na naše konanie, na vnímanie seba samého a toho, čo nás obklopuje. Zaujímavo rozvrstvený priestor – plátno s projekciou, zrkadlo, košele zavesené na stene, vytvárajú dojem viacdimenzionálnej reality, miesta, kde vieme nahliadnuť do minulosti, kde sme sami so sebou, kde sa nebojíme odhaliť – naozaj alebo len zdanlivo. V dynamickej a fyzicky náročnej choreografii precízny a štruktúrovaný pohyb strieda improvizácia, podobne ako v živote – ak dokážeme usporiadať a prehodnotiť minulé veci, máme sa o čo oprieť pri nečakaných výzvach prítomnosti.

Mira Kovářová

Tanečno-vizuálna performance s originálnou choreografiou Michala Heribana a pôvodnou sugestívnou hudbou Jozefa Vlka skúma tému ľudskej pamäti, automatizované správanie uložené v podvedomí, nevedomé návyky a vedomé programovanie. V troch epizódach a troch pohybových prístupoch diváci pozorujú, ako sa správa pamäť tela, štruktúrovaná choreografia a improvizácia vo vzájomnom flow.

Dielo Walking Songs vznikalo formou kolektívnej tvorby. Na javisko prináša vizuálne atraktívnu projekciu, živú hudbu a tanec, všetko namiešané niekedy viac a inokedy menej organicky v kvalitnej interpretácii tanečných a hudobných umelcov. Inscenácia má tri časti odlišné svojou poetikou a atmosférou. Prvej dominujú skôr metaforické obrazy, podporené pohybom, projekciou a krátkymi slovnými reflexiami interpretov. Druhá časť je hravá, prináša brilantne zvládnuté a živé interakcie hudobníkov s tanečníkmi. Záveru inscenácie dominujú interpretačné výkony tanečníkov, ktoré sú dôkazom ich virtuozity nielen v pohybovom, ale i slovnom prejave. Ambiciózny projekt Marty Polákovej naplno využíva potenciál tvorcov, priestorové i technické možnosti divadla Aréna, aby komunikoval divákovi nevyhnutnosť spolupráce a slobodného rozhodovania sa.

Mira Kovářová

Walking Songs spája súčasný tanec, živú hudbu a vizuálnu projekciu do jedinečného umeleckého dialógu. Každé z médií prináša svoj vlastný jazyk, ktorým odkrýva zámery, reflexie a pocity tvorcov, pretransformované do metaforických obrazov. Niekedy hravo, inokedy naliehavo komunikujú nevyhnutnosť spolupráce a slobodného rozhodovania. Predstavenie vzniklo formou kolektívnej tvorby a ponúka jedinečný pohľad na možnosti aktívneho vnímania – hru s telom, priestorom, časom, tichom a slovom. Divákom dáva možnosť slobodne objavovať ich nekonečné vzájomné prepojenia a z nich vznikajúce významy. Tvorcovia a zároveň performeri počas predstavenia intuitívne reagujú na seba a na dramaturgickú štruktúru, ktorá im poskytuje priestor pre kreatívne rozhodovanie v prítomnom okamihu. Na predstavení spolupracovali renomovaní slovenskí tanečníci a tanečnice a vynikajúci slovenskí hudobníci, ktorí sa venujú otvorenej forme tanečnej a hudbnej performancie.

Choreografka s tanečníkmi s rôznym tanečným backgroundom od súčasného tanca, street dance, cez bojové umenia a klasický tanec a v odlišnom veku priniesla do predstavenia svieži pohybový kontext, zjednotený meditatívnymi obrazmi, počas ktorých sa tanečníci menia na hudobníkov, hrajúcich v sede na krištáľových misách. Hlavnou tematickou líniou predstavenia je abstraktnosť a absurdnosť snov, ich mnohovýznamovosť, ktorá čerpá z biologických procesov, intuície, no predovšetkým z nekonečného množstva príbehov, ktoré sa dejú počas okamihov snívania a ktoré môžeme zažiť jedine v spánku. Autorkou hudby k inscenácii je slovenská producentka a dídžejka, žijúca v Berlíne Nina Pixel. Vo vlastnej tvorbe smeruje od techna k temného doom ambientu s využitím folklórnych a tradičných prvkov. Téme snov a spánku sa venuje už niekoľko rokov, komponuje hudbu aj pre takzvané spiace koncerty, kde sú ľudia v bdelom stave celú noc.